nataša chcela napísať o tom, ako je tu sama. ako si sama kúri. je. a číta knihy. vôbec nezapla rádio. ani počítač. a začína byť dojatá. z toho, že bola von. nieje chladno. len v jeho čiernom svetri. a pyžame. ktoré je vlastne tiež jeho. našla ho kdesi v posteli. rozhádzanej a prázdnej. stála teda von. studený vzduch. hviezdy nevidno. iba chvíľku. mačka vyskočila na stôl. a ju napadlo. nech sa J. nič nestane. kôli tej žene a chlapcovi. čo sú vnútri. v dome. máva také priania. len tak v duchu. tak nejak sa nimi uisťuje. keď si to pomyslí. že všetko bude ok. blížia sa svetlá. pomaly spomaľujú. je to J. ide mu otvoriť bránku. a on vraví. ako je na dlhých dieloch ešte väčšia samota. ako tu. že je tam kopec áut. ale ľudia sú tam aj tak sami. presne to potrebovala počuť. potom bol narúbať drevo. pre nich do pecí. a uložil ho pred dvere....
piateho. v decembri. keď prší. chodí von po záhrade. po mokre. pozerať sa na hladké lesklé stromy. mačka sa jej stále hlbšie zadrapuje do svetra. a šteniatko jej visí na nohavici. furt prší. akoby sneh už ani neexistoval. v sebe má teraz Kolářove fotky. dvojice. tie úžasne presné momenty. a situácia by už nebola to čo je. na jeho fotkách. tá dokonalosť kompozície. v nej vyvoláva strašnú krásu. až nervóznu...
po ulici idú dva modré dáždniky. veľký s kockami. malý s kruhmi. pred hodinou si pripadala čudne. svet sa jej zaguľatil a uzavrel. zvnútra. hlavu mala zo skla. vypuklého. všetko sa od neho odrážalo. realita prenikala len tlmene. nahmatať sa to dalo. aj to urobila. nič len studené sklo. oblúk. pravidelný. robila mu rybu. aj morskú sasanku. medúzu a kraba. morský svet na zemi v plnom buse. aj si predstavovala. ako bude zbláznená. a nič k nej neprenikne. len ona a jej sklo....
chcela by mať v izbe harfu. prechádzať okolo nej. pozerať sa na ňu. možno brnknúť. po čase. sa naučiť hrať. a keď aj nie. stačilo by len. sa dotýkať. tých strún. prstami. jej zvuk je ako závoj. chvejúci sa medzi snom. a realitou. tenučký. jemný. priesvitný. hranica. ktorá takmer neexistuje. za ním tancujú nahé víly, strieborné jednorožce. a ostatné gýčové neskutočné bytosti. je tam hmla. a atmosféra fotiek Velislavy Stoychevi. je bulharka. býva v sofii. a prechádza sa po meste. s vlasmi ťažkými od chladu. pre ňu realita neexistuje. fotí sny. nezaostrené. hmlisté. ktorých námet nieje dôležitý. ale pocit ostáva na celý deň...
dvadsiateho prvého. v decembri. to ako vyzerajú stromy. oproti oblohe. dnes pozorovala. a ako leží slnko. v páse. na lístí. ktoré je potom medové. ako sa ide popri borovicovom lese. dobre. čo cíti k stromom. je to nové. je jej vtedy príjemne. keď sú stromy oproti oblohe.
čiernobiele fotky sú od Velislavy.
